14.6.2010
V noci som akosi nemohol spať. Najprv sa záhadným spôsobom dostalo do stanu také 6cm čudo. Stále som sa snažil šuchot, bzukot, sykot a ďalšie zvuky okolo seba nevnímať a spať. Ale toto bolo veľmi hlučné a bolo to vždy blízko hlavy a keď som to zacítil na čele, zobral som fľašu vody a v amoku som toľkokrát udieral ako keby to bol malý krokodíl. Ráno som uvidel obrovského chrobáka. Ako sa ale dostal do stanu? Najskôr so mnou na oblečení. Ráno som sa vybral ešte na jeden trail lesom a potom už do Wetlandu ako ináč na člne. Veď ináč sa to ani nedá. Obrovské vtáky lovili ryby, Fisheagles („rybie orly“) na stromoch, dlhočizné krokodíly pri brehu a samozrejme úžasné rodiny hrochov. Čo ma prekvapilo v tej horúčave a vlhku ma neotravoval žiaden hmyz.
Po návrate varím polievku, ktorú ani nedojem, bus prišiel skôr. Je plný. Opúšťam Zulu´s kráľovstvo. Ešte pred hranicou stretávame 5 žiráf.
A potom prekvápko. Hranica medzi Swazijskom a Južnou Afrikou sa veľmi podobná tej Shengenskej slovensko-ukrajinskej do Užhorodu. Veľké budovy, odstavné plochy pre kamióny, dlhé rady, kontroly pasov, batožiny, imigration na oboch stranách. Predstavoval som si hranicu len tak formálne značku plus nejaký colník pri závore. Na druhej strane je to všetko viditeľne chudobnejšie. Swazijský colník pozná Slovensko. V obchode je ponuka ako v 80-tych rokoch na Ukrajine. Berie nás shuttle /akýsi kyvadlový minibus/ do Sondzely, ktorí je už za ozbrojenou bránou parku Mlilwane. S jedným Austrálčanom si dávame pri ohni večeru. Dvoch ľudí obsluhuje šesť Swazijčanov, pritom obed stojí cca 4€. Super atmoška. Čierne hrnce na zemi. Z každého sa ma spýtajú, či chcem. Neviem čo tam je, ale prečo by som nechcel. Nažeriem sa do sýta a po sprche spím tvrdo.
Náhľad fotografií zo zložky 14.6.