22.6.2010
Vyrážeme o 03.30. Je to veľmi ďaleko. Kámoš Thyania pôvodom tiež Lesoťan, ktorých je plný township a robia najpodradnejšie roboty – šoféruje. Priemer 150km/h na rozheganom golfe. Keď vidí, že sa v zatáčkach bojím, pripomína, že ináč sa to nedá stihnúť. Tak sklapnem a brzdím nohami, spať sa nedá. Brieždi sa medzi pieskovcovými vežami Golden Gate. Veľmi to pripomína Nevadu. Krásne červené farby. Je ešte skoro ráno na peší trail a tak zavelím pokračovať do Royal Natal. Kupujem chlapcom nejaké raňajky a sám žgrlošsky radšej hladujem. Prichádzame ku bráne Royal Natal a tam ďalšia zlá správa. Úbočia Dračích hôr horia. Všetky pešie treky sú zakázané, obrovské čierne pláne plné dymu a silného vetra, ani nás autom nepustia do parku. Ďalšia zlá správa, nielenže Lesotho, ale ani Tugela falls nebudú. Mením smútiac plán počas cesty a velím pokračovať k najvyššie položenej priehrade v Afrike. Chlapci z toho nie sú nadšení, pretože dnes hrá Bafana. A tak zmäknem, vzdávam sa pešieho treku a Bafana si pozrieme niekde v bare po ceste. Krásne miesta, ale chcelo by to týždeň, aby sa tu niečo pozrelo. Aby tej smoly nebolo málo, po ceste nám rupne predné koleso a nedá sa pokračovať. Len zalamujú rukami, bezmocne si sadajú na zem, nikto nemá cash, ani ja. V totálnej pustatine, prejde len pár áut, ktoré nás majú v trubke. Zastavuje až cyklista a aj to len kvôli tomu, že vidí belocha. Opisuje číslo mobilu (na mieste nehody nie je signál) a hovorí, že o cca 2 hodiny bude v meste, kde signál je a pošle nám pomoc. To už bude asi tma. Chlapci nadávajú, ale nie kvôli kolesu, auto ich netrápi, kvôli tomu, že neuvidia Bafana. A samozrejme hlavný vinník som ja a môj výlet. Nevidím inú možnosť, len zdvihnúť auto a pozrieť sa, čo sa vlastne stalo. Chlapci to majú v trubke, nechce sa im. Najradšej by auto nechali tam a išli stopom preč. A tak sa do toho púšťam sám. Ja technický antitalent. Dávam dole koleso, rozoberiem všetko, čo sa dá a mojich chlapcov to začne zaujímať až prevezmú iniciatívu a kolesu dajú do takého stavu, že 30-kou môžeme pokračovať. V kopcoch, v serpentínach sa bojím viac ako pri nočnej bláznivej jazde. Prichádzame do Basothskej dedinky už skoro po tme. Krásne romantické miesto pod nádhernými skalami. Staré rondavely. Víta nás nejaký „vajda“, ktorý nás hneď núka nejakým kvaseným nápojom. Kámoši odmietajú ja zdvorilo chlascem. Dedinka je hneď pri ceste a Basothovia tak lákajú okoloidúcich za mierny poplatok, im ukážu celú dedinku za pár drobných (50R). Obliekajú ma do kože, čarodejník mi čosi veští, ale nič mu, našťastie, nerozumiem. Vajda mi predstavuje manželky, chlapci zatiaľ s miestnymi opravujú auto. Jedna z nich mi dáva ochutnať nejakú sladkú múku a čosi ostré. Starý sa mi chváli, ako sa modernizujú a ukazuje mi parafínovú chladničku, tak si ju na znak úcty k jeho technike, vyfotím. A dokonca sa pýta, či si s ním nedám Heineken. Akože, či mu ho nekúpim, ten čo má v chladničke. Chlapci ma už ale ťahajú, pretože sa im ako tak podarilo dať dokopy auto. Chcú stihnúť futbal. Naberáme rýchlosť, maximálka, čo to dá, až sa divím, že ten golfík vytiahne miestami cez 180km/h. Žalúdok v krku, kamióny oproti, ale koleso drží. Zastavujeme v bare. Báječná atmosféra JAR-FRA. Spev a tanec. Bafana potrebuje 4:0 a všetci veria, že to zvládnu. Obrovské odhodlanie. Bafana víťazí nad Les bleues, moji si dávajú po dva cibre (čučo) a bez problémov ďalej nocou šoférujú ešte odvážnejšie v plnej premávke zostávajúcich 200km. Celý som spotený, kŕče v rukách aj v nohách. Zlatí indickí šoféri.
Večer je u Majky ďalších 7 ľudí z Cape townu, ktorí prišli na Bafana v Bloemfontein. Navečeriam sa do sýtosti a mrznem v spacáku, prikrytý dvoma dekami v izbe.
Náhľad fotografií zo zložky 22.6.