25.6.2010
Spím veľmi dlho. Ráno periem ogrcané veci a rýchlo idem kúpiť noviny. Sowetian. Krásne fotky, titulky – čítam so slzami v očiach. A vôbec nielen futbal mi bude v EU chýbať. Neustály spev a tanec chyžných, tancovanie na uliciach, rehot v minibusoch, všadeprítomné ničnerobenie, svet bez hodiniek, divoká príroda, drsné podnebie, ...
Mám toho akosi veľa, nemôžem sa pobaliť, nechce sa mi to zmestiť. Tak im pár vecí nechávam. Ciao Heinz, ciao Chris, ciao Bafana, ciao Africa ...
Už sme sa pohli na letisko, keď asi po 5min. jazdy zahlásim Chrisovi (vášnivému obdivovateľovi krásnych bielych žien), že som si nechal v bare nabíjačku s baterkou do foťáku. Klasický Európan, pomyslí si Chris, furt potrebujú mať so sebou toľko zbytočností. Prichádzame na letisko. Už som ich pochodil dosť, ale na väčšom som nebol. Ultramoderné. Balím baťoh do igelitu. Chodím už len s vozíkom, hrá tu živá bluesband. Vyrehotaná černoška na pasovej kontrole so mnou kecá, ako sme vydrbali s Talianmi a ona z toho mala nesmiernu radosť. Určite ešte prídi. Určite prídem – odpovedám. Hodinový rad na check-ine. Stretávam možno 50 Slovákov, asi 6 cestuje so mnou do Cairo, potom prestupujú do Viedne. Míňam posledné randy na kešu. Takticky sa tlačím dopredu. Na letisku sú dva terminály p 100 check-inov a všetky plné. Keď som v lietadle, prvý rýchlo vyzúvam topánky a ostatní si akože myslia, že ten smrad ide z lietadla. Sedím pri okne. Pozerám neprítomne von a keď vzlietneme, neviem prečo, plačem.