26.6.2010
GPS postupne hlási Zimbabwe, Zambia, Tanzánia, Keňa, Etiópia, Sudán a už som v Egypte, je ráno, ani som sa nevyspal. Letisko už poznám. Vystojím si rad na immigration, aby mi zachmúrená zahalená povedala, že si musím ísť kúpiť visa cheque do banky. Tak stojím ďalší rad (asi 10€), hneď si aj vymením u zachmúreného bankára nejaké egyptské libry. Znovu iná zachmúrená mi dáva vstupnú pečiatku. Ešte vypĺňam formulár Ministerstva zdravotníctva, že nemám asi 20 chorôb (poznal som asi len 4) a postrčí ma do chrbta, aby som si pohol a nezdržoval ostatných, vypĺňam imigračný formulár, prechádzam 3 kontroly s puškou, mince už z ruky nepustím, tak ako minule, ach kde je tá veselá Južná Afrika. Čakám asi hodinu na buggage. Idem do vstupnej haly, kde ma mal čakať podľa dohody na internete Ahmed. Nikto nikde. Odbíjam taxikárov, backpackers mi hlási, že je odpojený. Jeden dedko mi ochotne zavolá zo svojho mobili, ale len mi zahlási, že Dahab hostel je plný. Pri blúdení letiskom odrazu zazriem tabuľku Mr. Milos Mikula, Dahab hostel. Znovu zachmúrený Ahmed sa mi vysťažuje, že už čaká asi hodinu, no v tom bludisku je vôbec zázrak, že sme sa našli.
Ak túžite po adrenalíne, vyserte sa na bunjee a sadnite do bieločierneho taxíka (najčastejšie 30 ročný peugeot) a vydajte sa do centra Káhiry. Šofér jazdiaci bez okien, pretože furt je teplo, sa určite viac dotýkal klaksónu ako plynu. Čiary, nečiary, semafor, nesemafor, na každej križovatke ozbrojený policajt, čosi máva, píska a ukazuje, každý ho má v paži. Len počas mojej jazdy urobil dva ľahšie ťukesy, tak kde sú nakreslené 3 pruhy ide v 80-ke 5 prúdov áut.
Backpackers je na 7. Poschodí budovy, v ktorej vchode sú 4 hotely. Veľmi skromné, ale aj veľmi lacné (cca 5€ v centre). Aby ma neokradli, hneď na recepcii vybavujem program. 2. Deň pyramídy a púšť, 3. Deň Alexandria a znova bláznivý odvoz na letisko. Páčil sa mi totiž. Zo strechy B/P pozerám na mesto. Všetko špinavé, všade prach, piesok, hluk, 24hod.trvajúca dopravná špička a túlavé mačky. Idem si kúpiť anglickú mapu a vyrážam do Egyptian museum. Strašne horúco. Bezpečnostná kontrola mi znovu berie foťák. Všetci sa mi núkajú ako sprievodcovia, odbijem ich, že nerozumiem anglicky, dobehne ma sprievodca ruský, dík nenužno. Na každom exponáte je arabský aj anglický komentár. Slovník mám so sebou v mobile a na 3,5 hodiny sa ponáram do hlbokej histórie. Niečo, čo v JAR absolútne chýba. Vzrušujúca história od 4000 r.p.n.l. Rozoznávam postupne exponáty z obdobia predynastického, skorých dynastií, I, II, III – intermediate, ... Začínam sa orientovať v jednotlivých dynastiách. Trochu spopularizovaný Tutanchamón, ale ani ostatné príbehy nie sú na zahodenie. Je to naozaj jedno z najfamóznejších múzeí sveta. Ak sa vôbec o históriu nezaujímaš, bez čítania to zvládneš za dve hodiny, ak sa zaujímaš a dokopy skoro nič o tom nevieš, potrebuješ 4 hodiny, ak sa zaujímaš a predtým si si Egypt. Históriu naštudoval, rezervuj si deň, ak si expert aj týždeň Ti bude málo. Ale určite odporúčam. Som tak dehydrovaný, že hneď pri východe kupujem vodu za 4-násobok bežnej ceny. V múzeu je celý svet, ale najviac asi Talianov. Kupujem čapati a vydávam sa peši do starej Káhiry. Hneď po tretej križovatke mi je mapa nanič a ja strácam orientáciu, pretože názvy vedľajších ulíc sú len v arabčine, z ktorej poznám len habibi a bakšiš. A tak len tak blúdim a nasávam atmosféru. Islamic Cairo je podobné pakistanskému Ráwalpindí. Nečakal som, že Egypt plný turistov a špeciálne Káhira plná aj kresťanov, bude tak konzervatívna. Chlapi vysedávajú pri čaji, hrajú domino alebo iné mne neznáme hry a fajčia vodnú fajku. Všetky ženy sú zahalené. Asi ½ v čiernych burkách. Deti sa väčšinou hrajú vo dvoroch – bosé a špinavé. Všade je plno špiny a odpadkov, nikde nie sú koše. Skoro India. Vysoké obytné budovy, obloha bez mráčika a každú chvíľu na mňa čosi kvapne. Furt hľadám sračku od holuba, ale to len kvapká z klimatizácií, ktoré sú v každom okne. Prichádzam do časti, kde sa cítim ako v rozprávke z Tisíc a jednej noci. Desiatky mešít a minaretov, všade sa modlí. Tovar sa vozí na somároch, plno ovocia, šiat, každý Ťa ťahá do obchodíka. Keď dorazím k Citadele, je už veľa hodín a ja sa neviem kade vrátiť, čumím do mapy, ... Prichádza chlapík a spustí to, čo už 20 ľudí pred ním. Všetci to isté. Hallo my friend, How are you? Where are you coming from? What´s your name? My name is Abdul. Tento však pokračuje netradične. Ja nie som obchodník, nechcem žiadne peniaze, chcem len pomôcť a počuť ďakujem Abdul. Vysvetľuje mi, že už je neskoro, citadela je zavretá, ale ukáže mi najstaršiu mešitu vo štvrti – Black Mosque, ktorá je ešte otvorená. No prečo nie? Vedie ma však, takými úzkymi chodníčkami, v husto preplnenej a obývanej štvrti, že sám by som sa tu teraz podvečer asi nevybral. Nemám šancu si pamätať cestu späť. Medzi blokmi sú už len úzke chodníčky bez áut, chodí sa len pešo. Ešte mi hovorí, že ma len odprevadí k mešite a bude musiť ísť – no zbohom. Vysvetľuje mi, že mešita financuje detský sirotinec. Keď prechádzame okolo a cez neho a vidím tie zúbožené polonahé deti, úplne zmäknem a to som videl v Afrike a v Ázii už hocičo. Hneď dávam sám od seba imámovi v mešite 80 libier. Tomu zaiskria oči. Vie však po anglicky toľko, čo ja po arabsky. Keď Abdul vidí, že bez šance, tak ma prevádza mešitou. Vyzúvam sa. Vnútri sa modlí. Oddelene muži a ženy. Mešitu využívajú aj kresťania, lebo medzi deťmi je aj veľa kresťanov. Vkladám libry do drevenej zdobenej škatule. Po vložení dávam obe dlane na ňu, imám položí ruky na moje a modlí sa. Abdul šepce, že si mám niečo priať. Imám ďakuje a pýta sa či nechcem ísť hore na minaret. Áno, vykríknem. A on ukazuje, že za 80 libier ďalších. Tak už som necúvol. Ešte mi ukáže izbu, kde zhromažďujú lieky a šaty pre deti a že za moje peniaze sa im kúpi niečo podobné. Abdul mi hovorí, že aby som išiel rýchlo hore, že hocikomu to neponúkne. Tak idem, hneď na prvom schode si Abdul vypýta ďalších 80 libier akože za neho. Zajtra bude imám na minarete o 13hod. do mikrofónu ďakovať Milošovi a jeho otcovi Jozefovi zo Slovenska za dary pre deti. A rýchlo hore. Uff, ale je to schodov. Srdce bije o sto šesť, a nielen zo schodov, ale aj od vzrušenia. Abdul zostal na streche mešity a hore som už pokračoval len sám. Som sám na vrchole minaretu jednej z najstarších mešít v Egypte. Kde sa len pozriem, cítim sa ako v inom storočí. Už som bol na jednom minarete v Rumunsku, ale toto je iná káva. Všade plno piesku z piesočných búrok. Nádherné výhľady. Keď prídem skoro po tme dole, trochu sa obávam, či tam ešte bude Abdul. Uff je tam. Modlí sa. Počkám a on ma odprevádza na ulicu, kde chodia autá. Trvá to tmavými uličkami bez svetiel asi 30min. a pozýva na čaj spečatiť priateľstvo. Zajtra večer ma pozýva na večeru k nim domov. Dohadujeme si miesto stretnutia. No keď ja tu trafím, tak to bude zázrak. Dáva mi ešte rady k pyramídam, čo kde koľko stojí a na akú cenu až mám zjednávať, dáva mi slnečné okuliare, bez ktorých sa vraj v púšti nedá a bye bye.
No ísť naprieč Islamic Cairo po tme ani neviem koľko km je tiež dobré vzrúšo. Cítim sa tu však bezpečne. Tu sa nestrieľa ani nekradne. Občas niekoho unesú, ale ja som na únos príliš ťažká váha. Nie sú tu zdrogovaní ani opití, len cestu k Dahab nikto nevie. A tak blúdim, nohy odraté do krvi od nových sandálov, unavený. Každú hodinu vypijem v dusne večera fľašu vody, po dlhom čase sa dostávam do centra plného obchodov. Neúnavne odbíjam dotieravých nadháňačov. Keď sa spýtam už asi po stýkrát na cestu a už som skoro na dne, áno, viem, kde je Dahab. A odkiaľ si? Zo SVK? No super. Ja poznám BA. Poď na čaj. Vypijem na ex. Toto Ťa osvieži. Dáva mi voňať voňavku. Dobrá? A táto je pre ženu. Dostal ma. Obchodník. Nemám cash iba kartu. No problem, za dverami je ATM. Je lepší, uznávam porážku. Daj mi pre ženu, to najlepšie čo máš. Zbíjam z 900 na 450 libier. Ale Dahab mi nakoniec ukázal. Vytuhnem na posteli, dusno nedusno.
Náhľad fotografií zo zložky 26.6.