27.6.2010
Ráno štartujem na pyramídy. Našťastie nie s Ahmedom, ale s Usámom. 55r.-20 rokov býval v Genova (ITA). Veľmi príjemný. Núkja žuvačku, navoňavkuje si auto, aby som mu tam nesmrdel. Vyrážame do Gisy. Je hneď za mostom cez Níl, ale je to charakterom úplne iné mesto ako Cairo. Tehlové domy, viac somárov na cestách, stoky plné odpadu, množstvo paliem. Prichádzame ku kámošovi Ussámu. Nechcem ísť turistickou cestou k pyramídam, vravím. No dá sa aj inou, ale musí sa ísť cez púšť ťavou alebo koňom. Super hovorím – ťavou (koňa by som zas určite zvalil). 2400 libier. Vybavený Abdulovými informáciami to za 15min. počas, ktorých som trikrát cestu aj zrušil, zjednávam na Abdulových 200+smiešne poplatky za vstup do zóny + nejaké sprepitné sprievodcovi. Smutný Ussáma nedostane žiadnu províziu. Ťava leží, aspoň ju nezvalím, teším sa, v pohode si na ňu sadám, lenže keď sa postaví najprv na zadné a ja si ešte opravujem foťák na krku a nedržím sa poriadne, skotúľam sa jej po krku na hlavu a skoro ju udusím. Vycerí na mňa zuby a zdá sa, že nebudeme kamaráti. Ide so mnou sprievodcu na koni, ktorého na konci môžem odmeniť, ak budem spokojný alebo zabiť. J Ťava – samec, meno nemá, sa púšťa do klusu. V tej výške sa ledva držím. Ochotný okoloidúci mi dáva na hlavu šatku proti slnku, 5 min. mi ju viazal na hlavu, aby si nakoniec vypýtal toľko peňazí, ktoré mu odmietnem dať, že mi ju zlostne z hlavy zase strhne dolu. Ideme cez bezpečnostnú kontrolu ako na letisku. A hurá do púšte. Hore prudkým kopcom, ťava erdží, pľuje, zatína zuby. 100 kilo je 100 kilo. Ideme asi hodinu, vonku je 52 stupňov, nikde žiaden tieň, ale ani turista, čo ma teší. Každý chce bakšiš, vrátane policajtov. Pyramídy sú obrovské, nádherné. Urobíme pár fotiek a približujeme sa k nim od púšte z opačnej strany. Už vidím aj turistov. Skrývame sa za dunu. Zleziem z ťavy dole. Ďalej idem pešo až k pyramídam. Paráda. Umieram od horúčavy. Išiel som dosť ďaleko a neviem trafiť cestu späť. Tá púšť je zradná. Sprievodca, keď som neprichádzal sa mi vydal oproti a keď ho vidím na 300m pískať a kývať odľahlo mi. Ťava mi niesla vodu. Pijem jak dúha, skoro prevarenú vodu. Ďalej už pokračujeme cez nebezpečné skaly až k Sfinge. Tam už je blud turistov. Niečo na spôsob čínského múru. Ale je krásna. Rusi mi robia fotku a rýchlo do tieňa. Sprievodca je z tipping sklamaný, ja však viac nemám. Mením ďalšiu stovku a pokračujeme k Saquara. Ďalšie vstupné. Tieto pyramídy sú najstaršie (cca 6000r.) Znovu prechádzam všetky, medzitým ďalšia fľaša vody a Ussáma, keď uvidí, že som mimo, mi kupuje mango juice. Saquara je už v púšti. Je tu asi 30 ľudí a pokračujeme na Danshour. Dve veľké pyramídy. Jedna je sprístupnená. Nikde nikto. Od jednej akurát odchádza ITA bus. Stúpam hore po prudkých schodoch, na prudkom slnku – k vstupu. Riadne sa zadychčím a pri vstupe sľubujem arabovi bakšiš, keď sa budem vracať. Do pyramídy vstupujem sám. Dlho klesám kačiakmi dole. Na dne mám dosť, je tam veľká miestnosť – krypta, kde bol mumifikovaný faraón s pokladmi, dusno a smrad.Som dnu asi 30 min. úplne sám. Zvláštny pocit. Vôbec nie strach, ale údiv nad obrovskou masou kameňa nado mnou. Ako keby som bol už na druhom svete. Ja však ešte zomrieť nechcem, a preto sa rýchlo vydávam späť. Kačiakmi do kopca je oveľa náročnejšie. Keď dorazím k bráne, mám dosť. Malý bakšiš a rýchlo do auta. Ussámovi takisto bakšiš, lebo pôjde so mnou aj do Alexandrie. Siesta a vyrážam na dohodnuté stretnutie s Abdulom. Trafím tam bez problémov na prvýkrát. Čaká ma. Ale hneď sa ospravedlňuje, že musí hneď odísť do Asuánu, kde leží jeho chorá mama. Trochu bol prekvapený, že som nedal žiadne peniaze pre chorú mamu, no ale u nás v Európe je to tak. Bye bye Abdul.
Po ceste späť si sadám medzi chlapov a čumíme na super futbal GER-ANG. Len jeden Alžírčan a ja fandí GER, ostatní ANG. Dávam si čaj za 2 libry. Okolo mňa všade dymí vodná fajka. Zdvorilo odmietam použiť ten istý náhubok. Po ceste späť znova večer poblúdim.
Náhľad fotografií zo zložky 27.6.